08/08/2019
P. E. Dobšinský: Medveď a komár
V jeden deň sa stretol medveď s komárom. Medveď sa mu prihovoril:
„Ty komár, ty sadneš na každé stvorenie a naciciaš sa, povedz mi, aká krv je najsladšia?“
Povie mu komár:
„A veru je ľudská krv najsladšia.“
Medveď ostal prekvapený odpoveďou a rozhodol sa zistiť, či je to pravda. Stretol chlapca: „Stoj! Či si ty človek?“ "Ja ešte len budem!“ podskočil si chlapec hrdo, akoby bol chcel podrásť hneď na celého človeka.
„No, len si poskakuj,“ mrmlal medveď, „z toho mi i tak nič, čo ešte len bude.“ Medveď nezistil, že sa vlastne dal oklamať. Išiel ďalej a hľadal ľudskú krv. Stretol žobráka:„Stoj! Či si ty človek?“ „Ja som už bol!“ zakašlal žobrák a ukrčil sa, aby ho vidieť nebolo. "No, len sa krč,“ mrmlal medveď; „čo už bolo, z toho mi ani toľko.“ A opäť nezistil medveď, že sa dal oklamať a pokračoval v hľadaní. Stretol husára na koni, ale stretnutie pre medveďa nedopadlo dobre:" Stoj! Kto si?“ "Človek s hlavou!“ zahrmel husár a popchol koňa. Ale medveď zápäť za ním, len doňho a doňho. Tu zvrtol sa husár a prosto do medveďa palošom, ťal mu do živého, že len tak revala krv z neho. Medveď nebral na žart a ukázal husárovi päty. Husár, nelenivý, strhol ešte karabín z pleca a vypálil za ním.“Medveď utekal čo mu nohy stačili a neskôr sa opäť zišiel s komárom: "Ty komár, ty môžeš mať pravdu, že je ľudská krv najsladšia. Aleže ma viacej nenavnaď na ňu!“ „Nuž a prečo?“ smial sa komár.“Medveď mu vysvetlil, že: "Nuž preto, že človek nežartuje. Ešte len oddával som sa doňho, už ti vyplazil na mňa jazyk, ale taký veliký, čo ma aj na siahu pred sebou ním zasiahol, a taký ostrý, čo mi vnikol až do kosti. Už som ho potom i tam nechal, ale ten obrátil sa ešte, zapľuval za mnou a vari jasnou strelou chriakol mi do boka, že som mal skapať od bolesti; ešte mi aj teraz pod kožou špeje!“ Švizký komár triasol sa od smiechu na neokrôchanom medveďovi, len toľko, že ho nepuklo. Ale to, vraj, už nemôž byť, lebo nemá sadla,trebárs z každého stvorenia krv cicia.